Nazdar Priatelia, tu je malý dodatok, z výstupu na vrh Retezát. Berte to ako pracovnú verziu. Je to však aspoň malé odčinenie. Epochálne činy hrdinov tohoto príbehu doposiaľ neboli zaznamenané. Tu to chcem odčiniť a na mieste mojich rudých stránok sa poďakovať našim hrdinom: nikdy Vám to nezabudnem!!!

Nech tento príbeh odzneje v rodnom jazyku našich priatelov (promiň Báro) a nech sa táto zvesť šíri do celého sveta.

Vaša Markétka

Do sedla pod Retezatem dorážíme po 7 hodinách boje. Cesta až na vrchol má trvat 4 hodiny, takže naše plány na cestu k jezeru Zanoaga musí padnout. Ze sedla ukazuje šipka dolů do sedla, lákavý je údaj 30 minut. I kdyby cesta dolů trvala věčnost, jsem rozhodnutá vypadnout z toho větrnýho hřebene. Stejně tak i Večka, Daniel a Anka. Palo chce jít přes vrchol dál, s ním jde i Evička, ale sami nepůjdou. Nakoniec však samy nešli. Pridali sa k ním ďalší dvaja udatníci. Teda česť našej výpravy zachraňovalo vrcholové družstvo chrabrých udatníkov v zložení Bára, Evka, Jožo a Palo. Len oni vedia čo sa dialo na nebezpečnej hore Retezat: "Po prvých metroch utíchol vietor, šak jasné, dá sa byť aj na lepšom mieste ako v sedle kde najviac fúka. časom sa však pridal zradný dážď, skaly boli mokré, zladovatelé a pred vrcholom nás čakal náročný lezecký terén, nepredvídateľné suťoviská a strmé prevysi. Nakoniec sme predsa len dosiahli vrchol. Počasie nebolo vľúdne, dážď, vietor, hmla... No my sme napriek tomu vedeli, že to stálo za to, že v živote ľudí sa nájdu okamžiky, kedy nás nepripravených zasiahne posvatný čas - ktorý do nás prenikal, osvetloval nám srdce a určite nás nenechal bezo zmeny, ...kde nevnímame kde sme, koľko je hodín, jednoducho pocitujeme blaho svatosti. Mysterium tremendum et fascinans. To údesné, tajomné mysterium zasahujúce človeka dvojako: hrozou a velebnosťou. Asi ťažko sa dajú nájsť priliehavé slová k našim zážitkom. Nebude to vedieť ten kto vo vlastnom srdci nepocítil posobenie (češiská jedny, oni tu nemajú na klavesnici uo, tak mi to prepáčte) posvätna, svätého času KAIROS. Netrvalo to však dlho, bol to skuor len tajomný náznak, no zažili sme ho jasne. Bára si spomenula, že je jej zima, tento namáhavý výstup absolvovala v kraťasoch - teda nastal čas ústupu. V goráčoch nám už plávaly rybky a pravdu povediac, mali sme dosť. Čakal nás zostup do neznáma. Veru neboli sme si istý, kam ideme. Ruka Pána nás však priviedla. Lacul Bucura a slava monte. Dej potom prebiehal celkom rýchlo - zo dva čaje, čínske polievky, stavanie stanu, sušenie - proste klasická rutina. A potom dlhý slastný spánok, ktorý sme si všetci zaslúžili. Nepokoj do duší nám vnášala akurát starosť o naších priatelov." Ich príbeh pokračuje: Loučíme se, hledáme značku do údolí. Nikde není, ale to nás neodradí od sestupu. Bára přece jenom přebíhá ke druhé skupině. Takže jdeme 4 nahoru, 4 dolu a 2 už někde pod námi doufám putují.